Fotogaléria - Obec - Odhalenie pamätníka židovských obyvateľov deportovaných z Huncoviec pred 75 rokmi.

Príhovor starostu obce

Vážení prítomní, milí hostia.

Obec Huncovce prešla vo svojej doterajšej histórií mnohými zmenami. V živote generácií našich predkov sme zaznamenali mnohé udalosti, ktoré mali na ich život určite pozitívny vplyv a pomohli všetkým jej obyvateľom. Boli zdrojom prosperity a rozvoja obce a Huncovce preslávili nielen v blízkom okolí, ale aj ďaleko za hranicami.

Huncovce boli známe predovšetkým ako obec, v ktorej dlhé stáročia spolunažívali ľudia viacerých národností a viacerých vierovyznaní. Ľudia, ktorí tu svoj život prežívali každy po svojom, s väčšími či menšími odlišnosťami v prístupe k hospodárskej činnosti či k spoločenskému i politickému dianiu v obci. A aj keď mali odlišných predkov a do obce prišli z rôznych krajín, predsa tu spolu nažívali v pokoji, s veľkým pocitom spolupatričnosti a tolerancie a predovšetkým v úcte jedných k druhým. Príkladov takéhoto spolunažívania v dejinách obce máme naozaj mnoho.

Dnes sme sa tu však zišli dôvodu, ktorý sa vymyká z rámca opísaných svedectiev, z dôvodu, v dôsledku ktorého aj v malej podtatranskej obci Huncovce došlo k udalostiam, ktoré sa v polovici 20. storočia bezprostredne dotkli všetkých jej obyvateľov židovského pôvodu. Bolo to z vôle vtedajších mocipánov a vládcov sveta, tých, ktorí sami seba, svoju rasu povýšili nad iných a všetkých ostatných začali považovať za menejcenných, tých, ktorí niektoré rasy, dokonca i celé národy prestali vnímať ako ľudí. Ich krutosť a zvrátenosť zašla tak ďaleko, že pre židovský národ a jeho príslušníkov pripravili tzv. „konečné riešenie“.

V roku 1939 sa výrazne zmenilo a mimoriadne sa zhošilo postavenie aj slovenských židov, a tým samozrejme, aj židovských spoluobčanov v našej obci. Najskôr im boli odobraté všetky ľudské práva, neskôr boli povolávaní na nútené práce a od marca 1942 už boli deportovaní do koncentračných táborov. Takmer všetkých 85 židovských spoluobčanov, ktorí v roku 1940 v obci žilo, muselo takto nedobrovoľne opustiť svoju rodnú obec. Tu, na tomto mieste, práve v tomto parku zhromaždili ozbrojenci celé rodiny obyvateľov židovskej národnosti. Odtiaľto, cez popradskú železničnú stanicu a zberný tábor v Žiline odchádzali transportmi do táborov smrti, aby sa už nikdy nevrátili. A skutočne sa ani nevrátili, tam boli všetci neľudsky vyvraždení. Takýchto transportov zo Slovenska bolo celkom 57 a nimi bolo do koncetračných táborov deportovaných približne 71 tis. Židov. Po viac ako 200 rokoch sa takto, neskutočne tragicky, skončila výnimočná a bohatá história aj huncovskej židovskej obce. Vyhladzovanie príslušníkov svojho národa prežilo len zopár vtedajších obyvateľov Huncoviec a ich svedectvo ostáva pre nás mementom. .....

Koncentračný tábor prežil len jeden jediný obyvateľ Huncoviec, ktorý sa po strašných útrapách dokázal do obce vrátiť. Ako 21-ročný sa Eugen Zinn do Huncoviec vrátil, ale v tom čase už boli Huncovce iné. Nanašiel tu svojich rodičov, súrodencov ani dalších príbuzných, nenašiel tu ani jediného kamaráta a v ich dome bývali cudzí ľudia.

Po oslobodení sa na krátku dobu do Huncoviec vrátila aj židovská rodina Ignáca Rotha, ktorá jediná prežila na základe udelenej prezidentskej výnimky. V tejto rodine potom Eugen Zinn žil až do svojho odchodu do radov izraelskej armády a neskôr do Spojených štátov, kde v roku 2009 aj zomrel. Rothovci žili v Huncovciach do roku 1949, kedy sa vysťahovali do Kanady.

Dnes, od týchto najsmutnejších udalostí Huncoviec, ktoré mnohí historici nazývajú „čiernym dňom “ v dejinách obce, uplynulo 75 rokov. Generácia nás, súčasných obyvateľov obce a ani naši rodičia osobne nepoznali huncovckých židov, nemali skúsenosť s ich spôsobom života, s prejavmi ich náboženského, kultúrného či spoločenského života. Poznatky o tom všetkom sme získavali až podstatne neskôr, a to len postupne a aj napriek okolnostiam, ktoré v celej spoločnosti doteraz v otázke Židov na Slovensku pretrvávajú.

Plne si však uvedomujeme nezmazateľný podiel židovských spoluobčanov na budovaní a rozvoji obce a vážime si toho, čo nám naši židovskí spoluobčania tu v Huncovciach zanechali. Takýto odkaz chceme odovzdať aj našim deťom a budúcim generáciam.

Pamätník, ktorý teraz odhalíme na počesť všetkých židovských spoluobčanov deportovaných z našej obce pred 75 rokmi, nech je výrazom našej pokory a úcty pred ich nesmiernym utrpením,... nech je výrazom ľútosti nad zločinmi, ktoré boli na nich spáchané a výrazom spolupatričnosti a spolucítenia s pozostalými ...

Nech je symbolom, ktorý bude navždy pripomínať obyvateľom Huncoviec pôsobenie židovskej komunity v dejinách obce a jej nedobrovoľné, násilné a tragické ukončenie....

Zároveň však nech je aj mementom pre nás všetkých, aby sme na takéto tragédie nikdy nezabudli a nikdy nedopustili, aby sa podobné neprávosti na akejkoľvek skupine ľudí mohli opakovať.

Ďakujem vám všetkým za pozornosť.

II.

Vážení prítomní, milí hostia,

Ďakujem vám všetkých za účasť na dnešnej pietnej spomienke, pri ktorej sme v našej obci odhalili pamätník židovských spoluobčanov deportovaných z Huncoviec pred 75 rokmi. Svojou prítomnosťou ste dali najavo, že osud židovských obyvateľov na Slovensku v štyridsiatych rokoch minulého stročia vám nie je ľahostajný.

Pri tejto príležitosti mi však nedá, aby som sa nezamyslel nad vzťahmi, ktoré dnes rezonujú v našej spoločnosti. Čoraz častejšie sa vo svojom okoli stretávame s prejavmi rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie, či inými formami útlaku a diskriminácie. Stúpa množstvo prejavov antisemitizmu a čoraz nenávistnejší je slovník ich hlásateľov. Počínanie takýchto ľudí nás nemôže nechať ľahostajnými, musí v nás vyvolať otázku, čo sa to v našej spoločností na Slovensku dnes deje, kto sú títo ľudia, odkiaľ sa v tu vzali a prečo sa im darí šíriť svoje zlé a veľmi nebezpečné názory, a predovšetkým, ako sa máme proti takýmto ich názorom a prejavom brániť,...

Nech je táto dnešná pietna spomienka odkazom, že sa verejne staviame proti akýmkoľvek prejavom antisemitizmu a xenofóbie, pokusom o zľahčovanie či otvorenú manipuláciu historickej tragédie našich dejín a odmietame ľahostajnosť a nevšímavosť voči všetkým prejavom neznášanlivosti

Ešte raz vám všetkým úprimne ďakujem za účasť.